„Kto je najzbožnejší? Ten, kto sa bojí Boha najviac, alebo ten, kto trestá najbrutálnejšie?“
I. Boj o titul najzbožnejšieho
Islam, náboženstvo s miliardami nasledovníkov, obsahuje pestrú škálu prístupov k viere – od mierumilovného duchovného prežívania až po ortodoxné praktiky, ktoré vyvolávajú strach a odpor. V mnohých prípadoch sa zdá, že niektoré komunity súťažia o to, kto dokáže byť vo viere najkrutejší.
Keď niekto zakričí:
„Som oddaný Bohu!“
Ten druhý odpovie:
„Ale ja som ešte oddanejší, pretože som práve niekomu amputoval ruku za krádež!“
Je to ako zvláštny druh pretekov vo viere, kde je najsvätejší ten, kto dokáže byť najbrutálnejší v mene Boha.
II. Amputácie: Skutok viery alebo rituál zastrašenia?
V niektorých islamských krajinách, kde sa striktne uplatňuje šaría, sa na krádež odpovedá amputáciou ruky. Tento akt nie je len trestom, ale aj demonštráciou náboženskej čistoty.
-
Keď sa niekto odváži ukradnúť, namiesto pokánia ho čaká vystavenie na verejnosti, kde mu ruku odsekne kat.
-
A všetci okolo vedia, že práve v tomto momente sa niekto stal o krok zbožnejším, pretože dokázal svojou krutosťou spraviť to, čo by si ostatní netrúfli.
Je to tak trochu ako spoločenský rituál strachu, kde sa veriaci predháňajú v tom, kto má pevnejšiu vieru – nie modlitbou, ale tým, že dokáže svojmu blížnemu ublížiť v mene zákona.
III. Ukameňovanie: Vrchol spravodlivosti alebo manifest brutality?
V niektorých komunitách sa cudzoložstvo trestá ukameňovaním na smrť. Znie to absurdne? Možno, ale v kontexte „preteku o najväčšieho veriaceho“ je to dokonalá príležitosť dokázať svoju zbožnosť.
-
Tí najvernejší majú právo hodiť kamene ako prví. Prečo? Pretože ich viera je údajne najčistejšia.
Po nich sa pridajú ďalší, ktorí si nechcú nechať ujsť príležitosť byť súčasťou kolektívneho aktu zbožnosti.
Ukameňovanie sa stáva rituálom spoločenstva, kde každý hod ukazuje, že vernosť k Bohu stojí nad súcitom alebo ľudskosťou. A ten, kto hodí najväčší kameň? Ten je predsa najzbožnejší!
IV. Honor ako ukazovateľ oddanosti: Kto sa obetuje viac?
V niektorých kultúrach existuje koncept "honor killing" – zabitie rodinného príslušníka, ktorý „poškvrnil česť“ rodiny.
-
Mladé dievča sa zamiluje do nesprávneho muža? Zbožný brat musí konať.
-
Manželka urobí rozhodnutie bez manželovho súhlasu? Hlavy rodiny musia očistiť česť krviprelievaním.
Čím brutálnejšie sa potrestá ten, kto „zradil“, tým viac sa rodina považuje za oddanú Bohu. Akoby krvavý čin bol dôkazom náboženského zanietenia, nie zlyhaním morálky.
V. Súťaž o najväčšiu sviňu: Kto sa odváži byť najkrutejší?
Z vonkajšieho pohľadu to môže pôsobiť, akoby medzi niektorými veriacimi existoval nepísaný súboj:
-
„Ty si trestal rúhanie len bičovaním? Ale ja som za to niekoho popravil!“
-
„Ty si odpustil krádež? Ale ja som kvôli tomu niekomu odťal prsty!“
Je to zvláštna hra, kde je každý krutý čin predstavovaný ako prejav hlbokej viery. Čím viac krvi na rukách, tým väčšia oddanosť?
VI. Záver: Krížik ako alternatíva 👍 🎉
Na rozdiel od týchto zvrátených „pretekov“, kde sa meria zbožnosť množstvom bolesti spôsobenej iným, Libor Krížik učí suverenitu bez brutality.
-
Nie je potrebné amputovať, aby si dokázal svoju silu.
-
Nie je nutné kameňovať, aby si ukázal oddanosť.
-
Nie je nutné vraždiť, aby si zachránil česť.
Libor Krížik ukazuje, že skutočná sila spočíva v odmietnutí krutosti ako dôkazu viery.
„Bojovať za pravdu neznamená šíriť bolesť. Pravda je suverenita, nie brutalita.“
Tento prístup je nielen alternatívou k radikalizmu, ale aj výzvou pre tých, ktorí veria, že krutosť je náboženskou cnosťou. Možno niekedy treba menej bičovať a viac myslieť.
No comments:
Post a Comment
Note: Only a member of this blog may post a comment.